Striebro

Striebro, chemická značka Ag (lat. Argentum) je ušľachtilý kov bielej farby, používaný človekom už od staroveku. Vyznačuje sa najlepšou elektrickou a tepelnouvodivosťou zo všetkých známych kovov. Slúži ako súčasť rôznych zliatin. Je vhodné na použitie v elektronickom priemysle, pri výrobe CD aj DVD nosičov a v šperkárstve. Jeho zlúčeniny sú potrebné pre fotografický priemysel.

Základné fyzikálno-chemické vlastnosti

Striebro je jeden z prvkov známych už od staroveku. Z bežných kovov má najlepšiu elektrickú a tepelnú vodivosť. Z mechanickej a metalurgickej stránky je veľmi dobre spracovateľné – má dobrú kujnosť a dobre sa odlieva (dobrá zatiekavosť).

Patrí medzi prechodné prvky, ktoré majú valenčné elektróny v d orbitale. V zlúčeninách sa vyskytuje hlavne v oxidačnom čísle Ag^I. Zlúčeniny striebornatého katiónu (Ag⁺²) sú nestále a majú silné oxidačné účinky.

Napriek tomu, že stiebro patrí medzi drahé kovy, ktoré sa vyznačujú silnou chemickou stabilitou, veľmi dobre reaguje s kyselinou dusičnou hlavne vďaka jej silným oxidačným schopnostiam. Reakcia prebieha podľa rovnice:

3 Ag + 4 HNO₃ → 3 AgNO₃ + NO + 2 H₂O

Podobne sa striebro chová i voči koncentrovanej kyseline sírovej, ktorá pôsobí tiež oxidačne. Voči zriedenej H₂SO₄ je však striebro odolné, podobne ako pri pôsobení ďalších minerálnych kyselín. Za prítomnosti kyslíka sa sriebro rozpúšťa aj v roztokoch alkalických kyanidov za vzniku komplexného kyanostrieborného iónu [Ag(CN)₂]^-.

Na suchom čistom vzduchu je striebro neobmedzene stále. Stačí však aj veľmi nízke množstvo sírovodíka (H₂S), aby striebro začalo černieť, pretože na jeho povrchu vzniká vrstva sulfidu strieborného Ag₂S.

Výskyt a výroba

V zemskej kôre sa striebro vyskytuje vzácne. Priemerný obsah činí okolo 0,07 – 0,1 mg/kg. V morskej vode je jeho koncentrácia približne 3 mikrogramy na liter. Predpokladá sa, že vo vesmíre pripadá na jeden atóm striebra približne bilión atómovvodíka.

V prírode sa striebro obyčajne vyskytuje v zlúčeninách, prípadnej aj ako čistý kov. Skoro vždy je striebro prímesou v rýdzom prírodnom zlate. Z minerálov striebra je najvýznamnejší akantit a jeho vysokoteplotná modifikácia (nad 179 °C) argentit Ag₂S.

Ako zdroj pre priemyslové získavanie striebra sú však rudy olova, medi, niklu alebozinku. Najviac používanou metódou na získavanie rýdzeho striebra je elektrolýza, zhalogenidov sa však dá ako rýdze získať aj pyrometalurgicky priamym tavením.

Najväčšími svetovými producentmi sú Mexiko, Kanada, Peru, Austrália a USA.

Čo je to Punc?

Čo je to Punc 585 750 900 925 Je to punc? Čo to znamená? Čo sú to za čísla?
Rýdzostné číslo, označenie rýdzosti kovu.Kto to určuje a opečiatkuje zásielky? Puncuje? Puncovania, čo je to punc? Na našich stránkach nájdete mnoho zmienok o rôznych punč (punc) puncových značkách a číslech.Co to teda tie čísla sú? Punc 585, punc 750, puncovej číslo 900, alebo punc pre Ag 925, alebo punc striebro 800Pro začiatok je dôležité opäť pripomenúť že punc je značka vyrazená, vyznačená na výrobku. Teda punc je to číslo, písmeno, obrázok, takmer čokoľvek je tam vyrazené zámerne ako označenie je punc. Otázkou zostáva čo to znamená a akú to má váhu, vypovedaciu schopnosť, či dôveryhodnosť. Potom spomínané číslo, čísla punc napríklad 333, 585, 900, 925 je len označenie rýdzosti, kvality, zloženia pomere materiálu, ketré je špecifické pre rôzne kovy a môže napovedať niečo o danom šperku, výrobku, prsteňa, tabatierke, keď tam nájdeme punc 585 , alebo punc 900.Však toto číslo NIE JE punč v zmysle záruky, ten SPRÁVNY punč, sa nazýva ŠTÁTNA punč, teda ľudovo povedané, to je ten obrázok! Napríklad súčasné platné ŠTÁTNA punc sú vyobrazené tu: Platný štátny punc pre výrobok z drahého kovu je každý iný podľa druhu materiálu kovu, jeho pomere. Práve tento pomer obsahu drahého kovu v zliatine, výrobku je dôležitý pre zákazníkov, ale aj klenotníka, zlatníka. Teda štátne puncovej značky, či cechové sú pre bežných ľudí nezrozumiteľné a horšie čitateľné, preto majú výrobky ešte dodatkový punc rýdzosti materiálu. Puncový rýdzostné číslo vyjadruje pomer obsahu drahého kovu v promile a tomu tiež zodpovedá pomer v prepočte na karáty. Aké že to sú a čo znamenajú k čomu sú priradené?
Au zlato punc číslo.Teda pre zlato sa môžeme väčšinou stretnúť s ryzostím číslom, punc rýdzosti Au zlata, Gold:Punc 333 - zlato 8ktPunc 375 - zlato 9ktPunc 585 - zlato 14ktPunc 750 - zlato 18ktPunc 986 - zlato dukátovéPunc 999 - rýdze zlato

Drahokam

Drahokam je minerál, alebo minerálna odroda, ktorý je cenený pre svoje výnimočné estetické vlastnosti a používaný na ozdobné účely. (V širšom zmysle je drahokam to isté, čo drahý kameň.)
Povinné vlastnosti drahokamu sú:

• nádherný lesk a farba
• čistosť
• stálosť
• mechanická odolnosť
• zriedkavosť v prírode
•  

Cena

Ich cena závisí najmä od kvality, veľkosti (udávanej v metrických karátoch) a zriedkavosti, ale aj od existencie umelých konkurenčných produktov (rubín, zafír) a od módy. Cena rastie s veľkosťou. Cudzorodé primiešaniny či uzavreniny (vrátane trhliniek a iných porušení) cenu veľmi znižujú.

 

 

 

 

 

Hlavné druhy

• diamant (bezfarebný alebo žltkastý; JAR, stredná Afrika, Sibír , Brazília)
• smaragd (zelený; Rusko, Kolumbia, Egypt)
• rubín (červený; Mjanmarsko, Srí Lanka)
• zafír (modrý; Mjanmarsko, Srí Lanka)
• drahý opál (pestrofarebný; Mexiko, Austrália, Slovensko)

Vznik a výskyt

Buď sa ťažia v sekundárnych náleziskách (riečne a morské náplavy alebo púštne piesky) alebo sa získavajú z materskej horniny.
Získané kamene sa upravujú brúsením a leštením: nepriehľadné druhy na oblé tvary, priehľadné druhy na tvary s veľkým počtom faziet (rovných plôšiek).

Využitie zlata

Zlato sa používa najmä na výrobu šperkov a to vo forme zliatin so striebrom, meďou, zinkom, paládiom či niklom. Samotné rýdze zlato je príliš mäkké a šperky z neho zhotovené by sa nehodili pre praktické použitie. Prímesi paládia a niklu navyše sfarbujú vzniknutú zliatinu – vzniká tak v súčasnosti dosť moderné biele zlato. Obsah zlata v klenotníckych zliatinách alebo rýdzosť sa vyjadruje v karátoch.

Aj veľmi tenký zlatý film na povrchu najušľachtilejšieho kovu ho dokáže účinne ochrániť pred koróziou. Pozlacovanie kovových materiálov sa zvyčajne prevádza elektrolytickým vylučovaním zlata na príslušnom kove, ktorý je ponorený do zlatiaceho kúpeľa a je na neho privedené záporné napätie (pôsobí ako katóda). Okrem toho pozlacovanie zvyšuje hodnotu pokovaného predmetu, ako príklad môžu slúžiť rôzne športové a príležitostné medaily, pamätné mince, bižutéria,elektropriemysel a pod.
Na nekovové povrchy (drevo, kameň) sa zlato nanáša mechanicky, pričom sa využíva fakt, že kovové zlato možno rozvalcovať alebo vyklepať do mimoriadne tenkých fólií o hrúbke iba niekoľkých mikrometrov (z 1 g zlata možno vyrobiť fóliu s plochou až 1 m²). V tomto prípade má zlatá fólia na povrchu pozlacovaného predmetu funkciu nielen ochrannú, ale aj estetickú – pozlátené sochy, časti stavieb.
Vzhľadom k svojej vynikajúcej elektrickej vodivosti a inertnosti voči vplyvom prostredia sa veľmi často používa v mikroelektronike a počítačovom priemysle. Hlavným oborom využitia je tu predovšetkým zaistenie dlhodobej a bezproblémovej vodivosti dôležitých spojov v počítači (kontakty mikroprocesora a zbernice dát). Pre tieto účely sa príslušné kontaktné povrchy elektrolyticky pokrývajú tenkou zlatou vrstvou.
Zlato je už dlhý čas súčasťou väčšiny dentálnych zliatin, teda materiálov slúžiacich v zubnom lekárstve ako výplne zubov napadnutých zubným kazom alebo na konštrukciu mostíkov a iných aplikácií. Dôvodom je predovšetkým zdravotná nezávadnosť zlata, ktoré je natoľko chemicky inertné, že ani po mnohoročnom pôsobení pomerne agresívneho prostredia v ústnej dutine, nepodlieha korózii. Čisté zlato je však príliš mäkké a preto sa v aplikujú jeho zliatiny najmä s meďou, striebrom, paládiom, zinkom, cínom, antimónom, niekedy je súčasťou dentálnej zliatiny tiež indium, irídium, ródium alebo platina.
Zlato sa využíva aj v sklárskom priemysle k farbeniu alebo pozlacovaniu skla. Na povrch skleneného predmetu sa najskôr štetcom nanáša roztok komplexných zlúčenín zlata v organickej matrici. Po vyžíhaní sa organické rozpúšťadlo odparí a na povrchu skla zostane trvalá zlatá kresba. Pridaním malého množstva zlata do hmoty skloviny sa dosahuje sfarbenie skla rôznymi odtieňmi červenej farby.
Dlhý čas zlato uložené v štátnych bankách slúžilo ako zlatý štandard, garantujúci hodnotu štátom vydávaného obeživa (peňazí). Po druhej svetovej vojne význam zlata ako devízy postupne klesal a túto funkciu celkom prestalo plniť v roku 1971. Pri obchodovaní so zlatom pre bankové účely býva zvykom označovať jeho hmotnosť v trójskych unciach, čo je stará hmotnostná jednotka s hmotnosťou 31,103 g.

Ekologické riziká ťažby zlata

Hydrometalurgický postup dobývania zlata z nízkoryzostných rúd predstavuje z ekologického hľadiska veľmi rizikový proces. Nasadenie kyanidových roztokov v tonových až stotonových množstvách predstavuje obrovské riziko v prípade, že dôjde k havárii. Príkladom môže byť katastrofálne zamorenie Dunaja kyanidmi z rumunskej hydrometalurgickej prevádzky v 90. rokoch 20. storočia. Výsledkom bola prírodná katastrofa – stovky ton mŕtvych rýb a ďalších živočíchov a porušenie životnej rovnováhy rozsiahleho územia na desiatky rokov. K haváriam podobného druhu došlo niekoľkokrát aj v juhoamerickej Brazílii, keď bola zamorená rieka Amazon a to nielen kyanidmi, ale aj ortuťou, ktorá sa používa pre tzv. amalgamačný spôsob ťažby. Nemožno zanedbať ani problémy s vhodným uložením tisíctonových množstiev vylúhovanej horniny. Jej poľnohospodárske využitie je v súčasnosti prakticky nemožné a tak tvorí iba odpad, ktorého sa ťažobná spoločnosť musí nejako zbaviť.

Zlato v prírode

Výskyt v prírode

Zlato je v zemskej kôre veľmi vzácnym prvkom. Priemerný obsah je iba 4 – 5 ppb (μg/kg). Aj v morskej vode je jeho koncentrácia veľmi nízka, napriek tomu však vďaka vysokej koncentrácii chloridových iónov nie celkom zanedbateľná. Uvádza sa, že ide o 0,011 μg Au/l. Vo vesmíre pripadá na jeden atóm zlata približne 300 miliárd atómov vodíku.

V horninách sa vďaka svojej inertnosti vyskytuje prakticky iba ako rýdzi kov. Kockový nerast vytvára pliešky a zrná uzavreté najčastejšie v kremennej výplni žíl. Kryštály nie sú hojné, často mikroskopicky rozptýlené v šedom žilnatom kremeni.

Vyskytuje sa rýdze alebo v zliatine so striebrom (elektrum). Po rozrušení žíl sa dostáva do náplavov odkiaľ sa ryžuje. Najbohatšie svetové náleziská sú v južnej Afrike, na Urale, v Austrálii; okruhliaky zlata (nugety, až kilogramové) v Kanade a na Sibíri. V Česku sú zlatonosné žily v stredných Čechách (napr. Jílové, Roudný), v Jeseníkoch (Zlaté Hory) a v okolí Kašperských hôr, na Slovensku pri Kremnici, ale aj v západnej časti Malých Karpát.

V súčasnosti sú ryžovateľné ložiská zlata už prakticky vyčerpané. Ťažia sa preto ložiská, kde je zlato veľmi jemne rozptýlené v hornine a kov sa z horniny získava hydrometalurgicky. Proces spočíva v jemnom namletí horniny, aby sa do kontaktu s roztokom mohla dostať väčšina prítomných mikroskopických zlatých zrniek. Namletá hornina sa potom lúhuje buď kyslým roztokom s vysokým obsahom chloridových iónov a oxidačným prostredím (napr. nasycovanie plynným chlórom alebo pridaním kyseliny dusičnej) alebo naopak roztokom alkalických kyanidov za prebublávania vzdušným kyslíkom. Z roztoku sa potom zlato získava redukciou, napr. prechodom elektrického prúdu – elektrochemicky, keď sa kovové zlato vylúči na zápornej elektróde – katóde. Redukciu je možno previesť aj chemicky pridaním vhodného redukčného činidla (hydrazin, kovový hliník a pod.).

Amalgamačný spôsob ťažby zlata z rúd sa používal v minulosti pre ťažbu z náplavou, v ktorých sa zlato nachádzalo vo forme väčších oddelených zrniek, ktoré sa však už ťažko získavali ryžovaním. Pre tento účel bola zlatonosná hornina kontaktovaná s kovovou elementárnou ortuťou. Vzniknutý amalgám zlata bol po oddelení horniny zvyčajne jednoducho pyrolyzovaný a ortuť bola odparená do atmosféry. V súčasnosti sa tento postup takmer nepoužíva a ak áno, je zlato z amalgámu získavané šetrnejším spôsobom bez kontaminácie atmosféry parami ortuti.

Zlato chemický prvok

Zlato (lat. aurum) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Au a protónové číslo 79. Zlato je ušľachtilý žltý, stály a veľmi kujný kov známy už od staroveku. Je elektricky aj tepelne dobre vodivý. V prírode sa vyskytuje najmä v rýdzej forme. Vo svojich zlúčeninách sa vyskytuje s mocnosťou Au⁺³ a Au⁺¹.

Zlato je chemicky veľmi odolný kov. Z bežných anorganických zlúčenín reaguje iba s lúčavkou kráľovskou, v ktorej sa rozpúšťa za vzniku tetrachlorozlatitého aniónu [Au(Cl)₄]^-. Okrem toho sa rozpúšťa v horúcej kyseline selénovej, v kyseline chlorovodíkovej nasýtenej chlórom, pri zvýšenej teplote reaguje s flouridom chloritým a s niektorými ďalšími veľmi reaktívnymi zlúčeninami. KrF₂ (najsilnejšie oxidačné činidlo) oxiduje zlato do oxidačného stupňa V – vzniká komplex [KrF]⁺[AuF₆]^-. V alkalickom prostredí sa zlato rozpúšťa v prítomnosti kyanidových iónov (za prítomnosti kyslíka), pričom vzniká komplexný dikyanozlatnanový anión [Au(CN)₂]^-.

Špeciálny prípad predstavuje rozpúšťanie zlata v elementárnej ortuti. Už stredovekí alchymisti vedeli, že pri kontakte zlata s ortuťou veľmi ľahko vzniká zvláštny roztok zlata v ortuti – amalgám. Amalgám pritom zostáva kvapalný aj pri pomerne vysokých obsahoch zlata. Zahriatím amalgámu na teplotu nad 300 °C sa ortuť jednoducho odparí a zostane rýdze zlato.
V roku 1997 objavili japonskí chemici zmes organických zlúčenín, ktorá údajne rozpúšťa zlato. Ide o zmes jódu, tetraetylamoniumjodidu a acetonitrilu, ktorá pri teplote varu (82 °C) tvorí nasýtený roztok. Znížením teploty roztoku pod 20 °C sa z roztoku vyzráža čistý kov.